PANELOVÁ DISKUSE 2024

Roman MICHELKO:
STŘEDOEVROPSKÉ ZEMĚ SE V SOUČASNOSTI STALY ZEMĚMI BEZ SNŮ

Vážené dámy, vážení páni.

Ja budem hovoriť teda po slovensky. Väčšina auditória, predpokladám – a možno že nie väčšina – tomu rozumie. Ja budem troška polemický voči tomu, čo bolo povedané, a troška aj tak zbúram mýty o tom, ako fungujú, alebo teda skôr nefungujú, stredoeurópske zoskupenia. Okrem geopolitických kontextov je mojou témou pasca strednopríjmových krajín, zaostávanie – situácia, ktorá nastala po 35 rokoch transformácie – s nejakým náznakom toho, čo s tým.

Takže stredná Európa – aká je realita, aké sú perspektívy.

Viac než tridsať rokov po získaní slobody Stredná Európa stagnuje. Ak chceme nájsť liek na túto stagnáciu, musíme sa najskôr zbaviť niektorých mýtov. Ten prvý a základný je ten, že regionálne zoskupenia fungujú a sú či majú potenciál stať sa vplyvnými Európskymi hráčmi. V4 bola na začiatku 90. rokov zamýšľaná naozaj ako akési lobistické uskúpenie, ktorého cieľom má byť rýchlejšia integrácia do európskych a transatlantických štruktúr, ale z odstupom 35 rokov veľmi dobre vieme, že národný egoizmus bol často stavaný nad spoločné záujmy aj vo viacerých zásadných rozhodnutiach, napríklad migračná kríza v roku 2015 a boj o povinné kvóty pre migrantov bolo rozdelené. Napríklad Poľsko vďaka vtedajšej exponovanosti Donalda Tuska bolo niekde inde než ostatní traja členovia V4. V súčasnosti je treba jednoznačne povedať, že mentálne a politicky sa toto uskúpenie rozpadlo na dve, takmer protichodné V2 – na jednej strane je Česko a Poľsko, na druhej Slovensko a Maďarsko – pričom v hodnotových, strategických a koncepčných otázkach sa ocitajú priam na protichodných póloch. Teraz myslím politické reprezentácie, možno nie ľudí. Napriek tomu, skúsme si povedať, čo sú najväčšie, či najvýznamnejšie výzvy dneška. Bojujeme na viacerých frontoch. Jedna línia je masívne okliešťovanie slobody slova cez cancel culture pod zámienkou falošných pravidiel politickej korektnosti, druhá línia je revízia čisto ideologického konštruktu pod sumárnym názvom Green Deal. Tretia rovina je tlak na priam paradigmatickú zmenu v oblasti ľudských práv, s cieľom po ničím neregulovanej kultúrnej diverzite, ktorej prejavmi je liberálna migračná politika a snaha pretvorenie Európy na multikultúrnu spoločnosť. Pritom niet pochýb o tom, že koncept multikulturalizmu zlyhal a permanentne zlyháva a v neposlednom rade je to zásadná orientácia na práva menšín.

Práve práva sexuálnych, etnických a náboženských menšín často, či takmer výlučne na úkor práv majority, sú definičným znakom našej tristnej európskej reality. Okrem týchto kultúrno-etických nástrah, stredná Európa hľadá nový model prosperity. Ekonomický koncept dobiehania najvyspelejších krajín sveta, založený na troch pilieroch vysoko kvalifikovanej, vysoko disciplinovanej a veľmi nízko platenej pracovnej sile zlyhal. Dostali sme sa do pasce stredne príjmových krajín a aj vďaka takmer absolútnej absencii vizionárov medzi politickými elitami, myslím len ako terminus technicus, nemáme ani plán, ako z tejto pasce von.

Situácia, v ktorej sa stredoeurópske krajiny vyskytli, možno poeticky nazvať, že sme krajinami bez sna. V ranných 90. rokoch generácia politikov mala viaceré hmatateľné výsledky či míľniky, ktoré postupne, i keď zo značným oneskorením, plnila. Cieľ bol jasný, pod spoločným názvom "späť do Európy" – čo bola metafora pre zaradenie nás a našich spoločností medzi najvyspelejšie spoločnosti, medzi ktoré medzivojnové Československo patrilo. Patrilo medzi 10 najvyspelejších krajín sveta. A áno, postupne sme sa stali členmi Rady Európy, OECD, neskôr v dvoch vlnách aj členmi NATO. Pre mnohých bol veľký míľnik vstup do EÚ v roku 2004, no a potom sa čakalo, kedy sa skončí prechodné obdobie na voľný pohyb pracovnej sily. Stali sme sa súčasťou Schengenu a podaktorí, teda konkrétne Slovensko, aj členom eurozóny. A náš sen o začlenení medzi najvyspelejšie štáty narazil na realitu. Už takmer 15 rokov stagnujeme v percente HDP na hlavu na úrovní 72–73 až 75–77% priemeru HDP EU. Áno, Česko a Slovinsko prekročili v HDP na hlavu Portugalsko, Grécko po ťažkom pustení žilou v roku 2009, 2010, a dobiehame Španielsko, alebo možno niektoré z tých dvoj krajín už sú na jeho úrovni. Je jasné, že politiky, ktorými sme sa k cieľu približovali, sa vyčerpali. Politický diskurz sa sploštil. Stáva sa plytkým. Zredukoval sa, či doslova zdegeneroval na politické debaty o tom, či bude výška DPH na tie či iné tovary o 3% výše alebo nižšia. Chýba vízia, predstava, aké politiky robiť, aby sme sa dostali z pasce, v ktorej väzíme. Pritom podobné problémy má celá V4. Zároveň chýba vízia, schopnosť premýšľať ponad štvorročný legislatívny horizont, ktoré majú jednotlivé politické garnitúry, predovšetkým však chýba predstava, ako strednú Európu začleniť medzi najvyspelejšie časti sveta, kde niekedy patrila. Dnes, po tridsiatich piatich rokoch transformácie, musíme len zo smútkom konštatovať, že nádeje intelektuálov zo začiatku transformácie sa nenaplnili. Teória konvergencie zlyhala. V 80. rokoch západný, predovšetkým americký sovietológovia písali predikcie, že okolo roku 2050 bude západný systém konvergovať s tým východným, že kapitalizmus a socializmus aj vďaka súpereniu budú postupne preberať pozitívne prvky jednotlivých politických systémov a naopak eliminovať tie zlé. Ako dnes vieme, nenastala konvergencia, ale anexia. Východný blok sa rozpadol a stal sa semiperifériou Západu, ktorý naopak stratou konkurencie, či presnejšie alternatívy, odhodil všetky zábrany a začal v oveľa väčšej miere prehlbovať svoje najhoršie vlastnosti. Už spomenutý západný intelektuáli predpokladali, alebo aspoň dúfali, že absorpcia východného systému do sveta pluralitnej demokracie a trhového hospodárstva prinesie aj nové prístupy a pohľady na kvalitu spoločenského riadenia, resp. civilizácie. Okrem iného to bol akcent na garanciu sociálnych istôt, či odmietnutie fetišu neustáleho rastu HDP, ako ukazovateľa vyspelosti spoločnosti, a jeho nahradením napríklad indexom kvality života. Dnes vieme, že cesta do elitného klubu nie je automatická a na to, aby sme sa tam dostali, máme mnoho objektívnych, ale aj subjektívnych prekážok. Medzi tie subjektívne prekážky patrí absencia sofistikovaných elít, ktoré neveria v zázračnú ruku trhu, ktorý všetko vyrieši, ani v ekonomicky neoliberálne koncepty. Medzi objektívne prekážky patri neexistencia silnej, filantropickej a sofistikovanej, či priam vizionárskej kapitálotvornej vrstvy. Tento pokus pri privatizácii skarikoval na tvorbu zopár oligarchických skupín. No a tie sa ukázali ako veľmi efektívne pri presadzovaní svojich záujmov. Doslova excelovali v schopností ovplyvňovať politické rozhodnutia v svoj prospech a dnes už bezpečne ovládajú celé sektory – zdravotníctvo, energetiku, financie a média. No napriek tomu, že na lokálne pomery sú to relatívne silný hráči v rámci Európy, hrajú skôr druhú ligu – možno s výnimkou PPF, ktorý je už aj na európske pomery dosť veľkým hráčom. Ale vráťme sa k podstate problému. Naše krajiny, a teraz hovorím predovšetkým o Česku a Slovensku, nemôžu kapitálovo súperiť s nemeckým, či britským kapitálom. No a na to, aby bola spoločnosť naozaj vyspelá, musí disponovať najnovšími technológiami a tie sú vždy prioritne tam, kde je domicil kapitálu. Ukazuje sa, že táto skutočnosť je výraznou prekážkou, ktorá spôsobuje naše zaostávanie. Ak naša ekonomika nebude mať vyššiu produktivitu práce, sotva sa to pretaví do vyššej životnej úrovne, vyššieho indexu kvality života. Keďže len taká štruktúra výroby, ktorá dáva vysokú pridanú hodnotu, dokáže spoločnosť potiahnu vyššie, je veľmi dôležité, aby sme mali nadkritickú sumu vlastníkov, ktorí by takéto výroby umiestňovali v našich krajinách. Druhou, veľmi dôležitou okolnosťou, je štruktúra a kvalita vzdelávacieho systému. A tu je ďalší problém. Za ostatných 30 rokov sme išli formou veľmi extenzívneho a inkluzívneho rozvoja vysokého školstva. Neexistuje zhoda na nejakom pevnom, či rastúcom podielu HDP, ktorý by sa investoval do školstva, neexistuje dohoda na systémovej podpore vedy a výskumu so špecifickými politikami na zabezpečenie čo najrýchlejšej aplikácie výsledkov aplikovaného výskumu do praxe. Nemáme jasnú koncepciu podpory inovatívnych startupov, predovšetkým však stratégiu ich presadenia na globálnej úrovni. Dneska možno bežný ľudia nevedia, že malé Estónsko, ktoré má 1,5 milióna obyvateľov, má sedem jednorožcov, to znamená startupov, ktoré sú valuované na viac ako jednu miliardu dolárov, a že napríklad firmy ako Skype, Bold, Wolt a mnohé ďalšie sú pôvodne estónskeho pôvodu. Že tam je najvyššia digitalizácia spoločnosti. Že majú reformované školstvo a majú predpoklady vstúpiť do kruhu najvyspelejších. Nevytvárame dostatočné podmienky na bolestivú, ale nevyhnutnú reformu vysokého školstva, ktorá by štruktúru vzdelávania prispôsobila potrebám trhu práce. No a nemáme ani stratégiu získavania, či doslova lákania talentov, predovšetkým z východnej Európy.

Buďme konkrétni. Skúsme sa inšpirovať štátmi, ktoré sa dokázali vyhnúť pasci stredne príjmových krajín, akými sú napríklad Fínsko, či Južná Kórea. Južná Kórea v roku 1960 mala HDP na hlavu na úrovni Ghany. Vieme, kde je dnes. Finsko, ako asociovaná krajina RVHP, v roku 1990 stratila trhy Sovietskeho zväzu, a vznikla tam celospoločenská dohoda, že vzdelanie musí byť prioritné a nieh sa menili akékoľvek garnitúry, vysoké percento HDP na školstvo, vzdelávanie a podporu vedy, bolo fetišom. Bolo dohodou, bolo konsenzom napriek celým politickým spektrom. Iste, ťažko hľadať inspirácie, Južná Kórea má úplne iný kultúrno-historicko-kultúrny kontext, ale Fínsko určite je zaujímavým príkladom. Vo Finsku pochopili, že v 21. storočí nebude prosperita spoločnosti založená na priemyslovej výrobe, ale na poznatkoch a službách. A preto zásadným spôsobom prekopali školstvo, ktoré sa spolu s výskumom stalo ich absolútnou prioritou. Dnes patrí Fínsko medzi najvyspelejšie štáty s najvyšším HDP na hlavu a s najvyšším indexom kvality života.

Aká je teda cesta pre stredoeurópske krajiny? Podobná ako u Fínska musíme prestať s extenzívnym rozvojom verejného vysokého školstva, nie je únosné, aby v každom okresnom meste bola nejaká fakulta, či detašované pracovisko univerzity. Masifikácia vysokoškolského vzdelania je cesta k záhube. Musíme zmeniť extenzívny rozvoj na intenzívny. Musíme vytvoriť inštitút výskumnej univerzity, ktorá bude mať podstatne väčšie financovanie na hlavu, a dbať na čo najväčšie prepojenie s praxou, v maximálnej miere podchytiť a podporiť inovácie, opäť viac posilniť vedu. Napríklad v Izraeli, ktorý je permanentne vo vojnovom stave, je to krajina startupov, kde štyri percentá HDP, napriek vojnovému stavu, ide na vedu. Obrovské množstvo startupov, mohol by som povedať celé desiatky firiem, ktoré vznikli v tých údoliach a dneska sú globálne, ani nevedia ľudia, že sú z Izraela, ale pridaná hodnota ide tam. Na Slovensku máme malé zlomky percenta na vedu aj na vysoké školy – všetko je pod jedným percentom HDP.

Ale ani to nemusí stačiť. Podobné opatrenia robia všetky rozumné vlády v okolí. Ak chceme byť naozaj úspešní, musíme prilákať najlepšie mozgy z celej východnej Európy. Paradoxne geopolitická situácia nám nahráva. Ponúkneme šancu na sebarealizáciu študentom a vedcom, inovátorom, startupistom z východnej bloku, teda aj z Bieloruska, z Ukrajiny, Ruska, Moldavska, ale aj ruskojazyčných Kazachstáncov. Viete, že v roku 1990 ruskojazyčná menšina bola väčšinou, mali viac ako 50% obyvateľstva, a dneska sú tam viacmennej trpený. Sú to ľudia s podobným kultúrnym vzorcom, ktorí sa vedia integrovať, ktorí nevytvárajú nejaké iné kultúrne ostrovy, ktorí by boli potenciálom nejakých konfliktov. A urobme pri univerzitách vedeckovýzkumné huby a startupové údolia, aby sme dokázali podporovať najinovatívnejších ľudí. Dáme im možnosť rozvoja nášho regiónu a môžeme sa stať inou a podstatne vyspelejšou spoločnosťou.

Slovensko je spoločne s Českou republikou najpriemyselnejšou krajinou v Európe, ale dnes je to už skôr handicap, navyše, ak slovenský priemysel je v podstate monokultúrny – výroba automobilov. Ak nezískame a racionálne nezúžitkujeme intelektuálny potenciál nášho regiónu, naše zaostávanie bude pokračovať. Frustrácia občanov bude narastať a postupne sa budeme ďalej a ďalej prepadať, až skončíme na chvoste v rebríčku krajín, kde žiť nie je žiadnou výhrou.

Náprava bude neľahká a dlhá, ale na začiatku každej vízie musí byť pomenovanie príčin zlyhania a vízia, ako stav napraviť. A práve o to sa treba snažiť. Potom je nevyhnuté odstaviť politické pseudoelity, ktoré objektívne ťahajú Slovensko alebo Strednú Európu na dno a ponúknuť víziu, ktorá je reálna a pre jej naplnenie získať podporu ľudí. A to je naozaj neľahká misia. Raz však treba začať. Ďakujem!